- „Hop, hop, ešte
skok, listy stromov, šup nabok!“ hopkal lišiačik Striebrúšik cestou domov po
žltých a červených listoch, ktoré práve padali z jesenných stromov.
„DUP-DUP!“ volal zadupávajúc ako taký sloník listy v lese, ktorý sa práve pripravoval na zimu. „DUP-DUP!“ dupol na ďalšie listy. „DUP-DUP!“ zadupal ďalšie listy.
- „Mamička, prečo tie listy tak rýchlo opadávajú? Nebolí to stromy?“ kládol
zvedavé otázky Striebrúšik, kým pozoroval listy, ktoré vo víre vetra pomaly
klesali k zemi a s obdivom hľadel na stromy týčiace sa nad
nimi.
- „Striebrúšik, drobček. Stromy si na jeseň vyzliekajú farebné šatôčky vyrobené
z lístia a vetrík im v tom usilovne pomáha. Z opadaných listov
vzniká listovka, ktorá ako perinka hreje korene stromu a poskytuje úkryt
drobným malým zvieratkám počas studenej zimy.“
- „Fíha, to znie veľmi zaujímavo! Stromy sú mimoriadne múdre, keď to takto
robia!“ nadšene džavotal Striebrúšik.
- „Veru sú!“ súhlasila mamička s úsmevom.
Už sa stmievalo, keď Striebrúšik s mamičkou dorazili k svojej
nore. Odupali piesok z labiek a zaliezli. Vo vnútri sa ocko Lyšiak
hral s ostatnými súrodencami Striebrúšika. Poobede sa ešte naháňali
a hrali schovávačku na lúke, v nore však už nepobehovali, len si
gúľali loptičku a spievali riekanky.
Mamičku malé líštičky okamžite po návrate domov obklopili. Striebrúšik
šťastným hopkaním a jemným hryzkaním chvosta pozdravil svojho ocka. Príchodom
večera sa malé líšťatá unavili a huriavk v nore pomaly utíchol. Menšie líšťatá
už podriemkavali a mamička Líštička im tíško spievala:
- „Lišiačiky, prišiel čas, zavrieť očká, nechať špás, každá mláčka počká vás,
nové výzvy prídu zas.“
Striebrúšik takisto počúval uspávanku a myslel pritom na všetko, čo počas
dňa prežil. Spomenul si na množstvo padajúcich listov a na všetky tie malé kaluže,
do ktorých cestou domov skočil. Už sa tešil, ako na druhý deň predstaví svojim
súrodencom hru lovenia listov, ktorá je oveľa zábavnejšia, keď ju hrajú viacerí.
A možno túto hru naučí aj svojich kamarátov, a potom sa môžu zabávať
naozaj všetci a celý les sa bude ozývať od DUPKANIA.
Mamička Líštička pristúpila k Striebrúšikovi, lebo videla, že ešte
nespinká.
- „Striebrúšik, nevieš spinkať?“ spýtala sa a zároveň zakrývala
lyšiačika paplónikom.
Striebrúšik sa zamyslel a prešiel labkami paplónik, aby ho zahladil.
- „Mamička!“ ozval sa napokon ospalým hláskom.
- „Prosím, Striebrúšik?“ šepkala mamička Líštička.
- „Ja som na niečo prišiel!“ štekol Striebrúšik.
Mamička Líštička labkou naznačila Striebrúšikovi, aby hovoril potichu.
- „Práve som prišiel na to, že DUPKAVOU hrou som vlastne pomohol stromom,
lebo som zadupal ich listy na to miesto, kde popadali. Takto z nich
vznikne listovka, ktorá bude hriať ich korene... Vlastne som ich zakryl tak ako
ty mňa,“ šepkal Striebrúšik hrdo, potom jednu veľkú zívol a zaspinkal.
Aj ty sa rád/a
hráš na jeseň v kope lístia?
Koľko farieb vieš vymenovať
z farieb, ktoré na jeseň zdobia listy?
