Havko je skutočný nezbedník. Je to taký neposedný,
hravý, prítulný a veľmi živý havkáč. Avšak má jednu veľkú chybu. Odkedy chodí
do havkojaslí, hryzká svojimi malými zúbkami každého, kto sa mu nepáči.
Nikomu však nechce ublížiť
a v skutočnosti ani nie vždy svoju obeť pohryzie.
Problémy s Havkom začali vtedy, keď nastúpil
do havkojaslí. Jedného dňa zbadal v rohu miestnosti pískaciu gumenú kačičku,
ktorá sa mu nesmierne zapáčila. Priblížil sa k nej, aby ju oňuchal, keď sa zrazu
na obzore objavil Lapaj, „postrach“ jaslí, a riadne mu zahryzol do
zadočku. Havko sa veľmi zľakol a nevedel, čo si o tom má myslieť. Nakoniec sa
uspokojil s vedomím, že tu je to asi taký „zvyk”. A keďže zvyky sa
dodržiavajú, začal aj on hrýzť každého, koho práve hrýzť chcel.
Pudlíčku Ťapku, ktorá pila a nechtiac
bránila smädnému Havkovi dostať sa k miske.
Bodríka, ktorý zahrabával kostičku od
obeda, lebo Havko si zmyslel, že ju chce hryzkať, a to okamžite.
Dunča chňapol vtedy, keď si vyhrabával
pamlsok, ktorý si ukryl deň predtým. Havka vôbec nezaujímalo, že kostičky už
boli obhryzené…
Hrýzol, keď bol unavený, hrýzol, keď bol oddýchnutý.
Hrýzol, keď, bol hladný, hrýzol, keď bol
sýty.
Hrýzol, keď bol smutný, hrýzol, keď bol
veselý.
Hrýzol, keď mal chuť hrýzť a hrýzol,
aj keď ju nemal.
S nástupom do škôlky sa situácia vôbec
nezlepšila. Havko hrýzol každého, na koho sa práve nahneval. Až sa jedného
pekného dňa zahľadel do krotkej, krátkosrstej jazvečíčky Darsi. Havko ju začal
všade prenasledovať, ale Darsi sa to vôbec nepáčilo, a preto sa Havkovi
vyhýbala.
Psík bol veľmi nešťastný, lebo najviac zo
všetkého túžil po priateľstve s malou jazvečíčkou. Tá však mala strach
a začala sa pred ním dokonca schovávať, čo Havkov smútok ešte viac
prehĺbilo.
Jedného rána sa Havko sa postavil Darsi do
cesty ešte skôr, ako sa tá stihla ukryť. Okamžite využil príležitosť, aby
vyňuchal, prečo sa s ním nechce priateliť.
- „Ahoj! Prečo predo mnou stále utekáš?“ opýtal
sa Havko.
- „Pretože sa ťa bojím,“ odpovedala trasúcim
sa hlasom malá Darsi.
- „Mňa? Ale veď ja nikomu neubližujem!“
- „Tak prečo si minule pohrýzol Šarika?“
- „Jáj, to bolo iné! Hneval som sa na neho,
lebo sa mi hrabal v obede.
- „A čo Rexík včera poobede?“
- „Aj na neho som bol nahnevaný, pretože
nahlas zaštekal a zobudil ma.“
- „A čo ujo poštár? Ten si to odniesol
minulý týždeň.“
Havko sklesol, pretože si uvedomil, že
naozaj hryzie každého, na koho sa čo i len troška nahnevá. A ako tak hľadel na
trasúcu sa Darsi, o ktorej priateľstvo stál najviac na svete, zahanbil sa.
- „Máš pravdu,“ povedal, „správal som sa k
nim naozaj nepekne. Ani neviem, ako by som to mohol napraviť.“
- „Najprv sa každému ospravedlň a potom už
nikdy nikoho nepohryzni. Ani vtedy, keď budeš nahnevaný,“ povedala Darsi a
zvrtla sa na päte.
Havkovi trvalo týždeň, kým sa všetkým,
ktorým ublížil, ospravedlnil a ďalšie dva týždne, kým im dokázal, že už nikdy
nikomu nebude robiť zle. Strach napokon pominul aj u Darsi, ktorá vyliezla
zo svojho úkrytu, aby sa s Havkom konečne spriatelila. Takto sa stal z
hryzúceho Havka priateľský psík, ktorý si získal srdce jazvečíčky Darsi. A
zazvonil zvonec a rozprávke je koniec.
Aj ty sa zvykneš občas nahnevať? Ako sa
správaš, keď sa hneváš?
Čo spravíš, ak si niekomu ublížil?
